Energetický šok vracia infláciu do hry. Centrálne banky stoja pred rozhodnutím
Centrálne banky na rázcestí
„Globálna ekonomika sa opäť dostáva do známeho bodu – ako sa vysporiadať s dôsledkami ponukového šoku? V roku 2022 to bola vojna na Ukrajine a energetická kríza v Európe. Dnes je to zablokovaný Hormuzský prieliv. Energetická kríza totiž zďaleka nekončí. Inflačná dynamika opäť naberá na sile a trhy už začínajú započítavať ďalšie sprísňovanie menovej politiky.“
Energetická kríza: problém, ktorý pretrváva
„Napriek určitému upokojeniu energetická kríza nekončí. Energetická infraštruktúra síce už nie je cieľom útokov, no k normálu majú energetické trhy ďaleko. Kľúčové je, že Hormuzský prieliv je stále fakticky zablokovaný. Pravdepodobnosť, že by sa prieliv úplne sprevádzkoval do konca júna, je približne 50 %.
Aj keby sa sprevádzkoval zajtra, problémy pretrvajú a úplná normalizácia trhu s ropou potrvá až do roku 2027. Prečo? Energetická infraštruktúra je poškodená a jej kompletná obnova potrvá mnoho mesiacov. Okrem toho sú ropné zásoby vyčerpané a bude ich potrebné doplniť, čo bude tlačiť cenu ropy nahor. A v neposlednom rade bude prechod Hormuzským prielivom vždy rizikový, čo znamená, že v cene ropy bude započítaná určitá riziková prémia.
Pre centrálne banky ide o zásadný problém. Energetické šoky majú tendenciu prelievať sa do širšej ekonomiky a vytvárať tzv. druhotnú infláciu. Inými slovami: nejde len o jednorazový cenový skok, ale o proces, ktorý sa môže zakoreniť v inflačných očakávaniach firiem aj domácností.“
Inflácia opäť na vzostupe
„Inflačné tlaky nemusia byť iba prechodné. Rast cien pohonných hmôt je prvým signálom, ktorý už teraz preniká do spotrebiteľského koša. Historická skúsenosť zároveň naznačuje, že s odstupom niekoľkých mesiacov sa k tomuto vývoju pridávajú aj ceny potravín.
To možno ilustrovať aj na príklade slovenskej inflácie. Je zatiaľ nižšia než v minulom roku, no ide len o optický klam, pretože v minulom roku došlo k nárastu inflácie v dôsledku zvýšenia daní.
V apríli 2026 dosiahol medziročný rast cien 3,9 %. Hlavným faktorom bol predovšetkým výrazný rast cien pohonných hmôt, ktoré medziročne zdraželi o viac než 15 %, čo sa prejavilo aj v cenách dopravy. Inflácia by pritom bola ešte vyššia, keby nedochádzalo k spomaľovaniu rastu cien potravín, ktorých rast sa spomalil približne na 1 % a pri niektorých položkách dokonca klesal.
Zároveň dochádza k opätovnému zrýchleniu jadrovej inflácie, ktorá vzrástla na 2,4 %, čo naznačuje, že cenové tlaky sa postupne rozširujú aj mimo volatilných zložiek. Ak odznie súčasný tlmiaci efekt potravín a pretrvá zvýšený tlak zo strany energií a cien palív, možno očakávať ďalší nárast inflácie.“
Pre menovú politiku je to varovný signál: inflačné tlaky sa v ekonomike znovu upevňujú, hoci od energetickej krízy ešte nestihli úplne odznieť.“
Trhy už majú jasno: sadzby pôjdu nahor
„Finančné trhy reagujú na túto kombináciu faktorov pomerne jednoznačne. Očakávania týkajúce sa budúceho vývoja úrokových sadzieb sa posunuli smerom nahor v Spojených štátoch aj v eurozóne.
V prípade USA sa očakáva necelé jedno zvýšenie úrokových sadzieb Fedu v tomto roku. Ešte výraznejší posun je viditeľný v eurozóne, kde sa už očakávajú tri zvýšenia sadzieb. Inými slovami, trhy nevnímajú súčasné nastavenie menovej politiky ako dostatočne reštriktívne.
Tento vývoj sa už premieta do dlhopisových trhov. Výpredaj štátnych dlhopisov a rast výnosov odrážajú práve prehodnotenie očakávaní ohľadom budúcich sadzieb. Investori tak reagujú na kombináciu vyššej inflácie a pravdepodobnejšieho sprísnenia menovej politiky.“
Kedy centrálne banky skutočne zareagujú?
Kľúčovou otázkou zostáva načasovanie. Skúsenosť z roku 2022 ukazuje, že najmä Európska centrálna banka reagovala oneskorene. V prostredí rastúcej inflácie volila opatrný prístup, čo viedlo k tomu, že inflačné tlaky získali väčšiu zotrvačnosť. Súčasná situácia je tak opätovným testom kredibility menových autorít, ktorá bola v minulých rokoch čiastočne narušená.
Centrálne banky sa dnes skutočne nachádzajú na rázcestí. Energetická kríza pretrváva, inflácia opäť silnie a trhy už tlačia na sprísnenie menovej politiky. Ak by centrálne banky ponechali sadzby bez zmeny, riskujú pokles reálnych úrokových sadzieb a menová politika by tak prestala byť reštriktívna.
Najviac riskuje ECB, ktorej hlavná úroková sadzba je len 2 %. Inflácia v eurozóne dosiahla v apríli 3,0 %. Keď k tomu pripočítame oslabenie eura voči doláru, vyplýva z toho, že menová politika už v tejto chvíli nie je reštriktívna. Je teda najvyšší čas zasiahnuť.
Relatívne pokojný môže byť Fed. Jeho hlavná sadzba sa nachádza v pásme 3,50 % až 3,75 % a časť práce zaň už vykonal dolár.
História ukazuje, že oneskorená reakcia môže byť nákladná. Príliš agresívne sprísnenie síce môže ekonomiku krátkodobo poškodiť, no ekonomika sa aj tak vráti na svoj potenciál. Otázka teda neznie, či centrálne banky zasiahnu, ale kedy a ako rýchlo?“
Václav Franče, ekonomický analytik UNIQA investiční společnost, a.s.
